Obchodovanie s ľuďmi predstavuje hrubé porušovanie ľudských práv a patrí k jedným z najlukratívnejších aktivít zločineckých organizácií po celom svete. Vykonáva sa za rôznymi účelmi, vrátane sexuálneho vykorisťovania, nútenej práce, žobrania alebo odoberania orgánov. Obchodovanie s ľuďmi za účelom sexuálneho vykorisťovania je hospodárskou činnosťou riadenou motívom zisku, ktorá v poslednom desaťročí začala vzbudzovať oprávnené obavy. Právne predpisy upravujúce obchod so sexuálnymi službami priamo ovplyvňujú ziskovosť obchodovania s ľuďmi. Úsilie v boji proti obchodovaniu s ľuďmi síce v poslednom desaťročí zosilnelo, avšak toto je stále nedostatočné. Vzhľadom na skutočnosť, že medzinárodný obchod s ľuďmi predstavuje najväčšiu časť tohto javu, harmonizácia právnych noriem a účinná medzinárodná spolupráca v trestných veciach sú veľmi dôležité pre úspech v boji proti obchodovaniu s ľuďmi. Nedostatok spoľahlivých a porovnateľných údajov o prostitúcii a obchodovaní s ľuďmi v Európe, je hlavnou prekážkou na to, aby sa vytvorili a vykonávali účinné politiky proti obchodovaniu s ľuďmi za účelom sexuálneho vykorisťovania. Vytvorenie celoeurópskeho systému zberu dát o prostitúcii a obchodovaní s ľuďmi je preto zásadného charakteru. V súčasnej dobe zákonodarcovia viacerých európskych štátov, rovnako ako aj Európsky parlament, diskutujú o možnosti zavedenia tzv. Nordického modelu, založeného na kriminalizácii kúpy sexuálnych služieb, ako možného nástroja na riešenie problematiky obchodovania s ľuďmi.

Autori sa vo svojom príspevku venujú skutkovej podstate trestného činu subvenčného podvodu zakotveného v § 225 Tr. zákona. Tento trestný čin analyzujú tak z pohľadu právneho stavu de lege lata, ale najmä de lege ferenda. Poukazujú pritom na dve zrejmé nesprávnosti v existujúcej právnej úprave, ktoré je potrebné novelizovať. Prvou z nich je chybná právna konštrukcia „kto neoprávnene získanú dotáciu ...“, uvedená v § 225 ods. 2 Tr. zákona, pretože správna má by „kto oprávnene získanú dotáciu ...“ Druhou nesprávnosťou je dvakrát použitý analogický pojem „v rozsahu väčšom” a „väčšia škoda“ v § 225 ods. 2 a § 225 ods. 4 písm. a) Tr. zákona.

Článok poskytuje stručný úvod do niektorých otázok trestnoprávnej zodpovednosti za tzv. environmentálne delikty. Autorka príslušnú tému skúma však v obmedzenom rozsahu aj v kontexte správneho práva, ale napr. aj v rovine občianskeho práva. V článku autorka skúma aj predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti na príslušnom úseku a osobitne sa tejto téme venuje v rovine zásady ultima ratio.

Autor sa v príspevku zaoberá vedecky otázkami či vôbec a za akých okolností je možné uvažovať o športe a športovaní ako o obsahu verejného záujmu, či môže byť verejný záujem naplnený ľubovoľným obsahom a či sa dosiahne verejný záujem prijatím nového zákona o športe. Otázku, či je šport obsahom verejného záujmu je potrebné skúmať z pohľadu konkrétneho ľudského práva, ktoré pri verejných záujmoch súvisiacich so športom a športovaním sú v hre.

Z pohľadu spoločnosti sa na „šport“ dá pozrieť ako na vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie) alebo ako na vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport). Cieľom použitia verejných prostriedkov na šport by mala byť maximalizácia pridanej hodnoty, ktorú šport prináša spoločnosti. Táto pridaná hodnota na Slovensku nie je jasne kvantifikovaná. Prevláda vnímanie športu z minulého storočia, to znamená primárne ako boj o medaily na medzinárodnej scéne. Šport ako predpoklad zdravia štát nevníma prioritne, o čom svedčí okrem iného aj vyučovanie telesnej výchovy na školách spôsobom, ktorý nevychováva mladých ľudí k pohybu, nekoordinované financovanie športu pre zdravie mnohými útvarmi štátnej správy a podobne. V elitnom športe napriek čiastočnému pokroku prevláda snaha štátu o riadenie jednotlivých športov, finančné nadhodnocovanie niektorých „tradičných“ športových odvetví (ktoré nezodpovedá ich domácemu a zahraničnému významu), viackoľajné financovanie z toho istého zdroja a pod.

Riešením môže byť presné kvantifikovanie pridanej hodnoty športu pre spoločnosť. Sledovať výstupné ukazovatele, ktorými sú napríklad počet obyvateľov, ktorí športujú pre zdravie, výsledky elitných športovcov s ohľadom na význam, aký majú pre domácu a zahraničnú verejnosť. Prostriedky z verejných zdrojov na centrálnej úrovni zlúčiť do jednej rozpočtovej kapitoly a ustanoviť ich správcu (napríklad Agentúru pre šport) s verejným kontraktom. Starostlivosť o jednotlivé športy prenechať národným športovým zväzom a odstrániť administratívne a legislatívne prekážky pre vykonávanie profesií v športe. Zákonom o športe definovať intervenciu štátu do športu na princípoch rovnosti prístupu a odstránenia informačnej nerovnosti.

Nelegálne obchodovanie s voľne žijúcimi druhmi je jedným z najviac rozšírených nezákonných obchodov. Odstraňovanie chránených druhov z regiónov, ktoré sú časťou nezákonného obchodovania s voľne žijúcimi druhmi vedie k závažným problémom pre lokálne ekosystémy a tiež ohrozuje mier a bezpečnosť v dotknutých regiónoch. Medzinárodné spoločenstvo prijíma viacero opatrení, tieto však nedokážu zabrániť súčasnému nárastu nezákonného obchodovania s voľne žijúcimi druhmi, ktorý je zapríčinený zvyšovaním dopytu, chudobou a nedostatočnou správou verejných záležitostí vo východiskových krajinách pôvodu týchto živočíchov. EÚ výrazne podporuje iniciatívy zamerané na boj proti nezákonnému obchodovaniu s voľne žijúcimi druhmi, ako je napríklad lepšie riadenie chránených území, budovanie kapacít a medzinárodná spolupráca pri presadzovaní právnych predpisov.

Autor v predkladanom príspevku formuluje víziu právnej úpravy športovcov. Hodnotí aktuálne právne postavenie športovcov a navrhuje viaceré návrhy de lege ferenda, ktoré by mohli byť pozitívom do diskusie nielen pre potreby aktuálne prebiehajúceho legislatívneho procesu vypracovania návrhu „nového zákona o športe“.

Právnu zodpovednosť a ukladanie sankcií za jej porušenie môžeme bezpochyby zaradiť medzi základné a zároveň najstaršie právne inštitúty. Či už hovoríme o správnom trestaní alebo o trestaní súdnom, oba systémy spadajú do oblasti verejnoprávneho postihu za deliktuálne správanie, z čoho je pochopiteľné, že hoci sa v ich prípade nedá hovoriť o jednoznačných pravidlách vzájomného pôsobenia, musí medzi „správnym konaním trestným“ a trestným konaním existovať vzájomný vzťah. V článku sa autor snaží tento vzťah preukázať z hľadiska vývoja oboch systémov verejnoprávneho postihu a taktiež porovnaním z hľadiska vymedzenia vybraných pojmov a inštitútov spájajúcich sa s týmito systémami, pričom sa venuje aj oblasti zásad a princípov, ktorých vyžarovanie presahuje celým právnym poriadkom.

Autorka se v následujícím článku zabývá omyly dnešní doby, které nám přináší oblast managementu a dotýká se opět leadershipu a vedení lidí. Poukazuje na některé mylné pohledy manažerské praxe, které jsou dlouhodobě zakotveny v odborné literatuře a je jen velmi těžké nastolit nová paradigmata v této oblasti. Stěžejními konfrontačními tématy článku je pohled na ideálního pracovníka, spokojenost a management jako povolání. Zda používané motivační teorie jsou správné a proč je zvýšená poptávka ve firmách po leaderech, kteří stejně nejsou a firmu nezachrání.

V predmetnom príspevku autor analyzuje historické obdobie právnej úpravy registra trestov do roku 1960. Pozornosť venuje celému rozsahu tejto právnej úpravy od roku 1922, spolu piatim základným právnym normám upravujúcim túto problematiku. Zohľadňuje aj ďalšie súvisiace zákony, najmä trestné zákony, trestné poriadky, zákony o priestupkoch, zákony o prokuratúre tohto obdobia, ako aj ďalšie historické súvislosti, vrátane ideologických, spojených s budovaním socializmu.

Cieľom príspevku je poukázať na to, že sociálny dialóg, minimálne v jeho širšom zmysle – zahŕňajúcom dohody medzi klubmi a hráčmi, účasť športovcov v orgánoch zväzov a klubov, činnosť športových hovorcov, športových rád, či jednostranné dobrovoľné akceptovanie smerníc, kódexov správania, a etických kódexov – je možný a realizovateľný bez ohľadu na status športovcov ako zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činných osôb, a tiež bez ohľadu na rozdiely medzi kolektívnymi a individuálnymi športmi.

Príspevok sa zaoberá voľným pohybom pracovníkov, ako základným pilierom jednotného trhu, a priamou diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti vo sfére športu. Autor analyzuje súdne rozhodnutia a interpretuje ich závery, ktoré majú význam aj na širšom trhu práce mimo sveta športu, pretože Súdny dvor Európskej únie považuje profesionálny šport za riadnu hospodársku činnosť.